… február 2020, suterén jednej z budov nemocnice v Kremnici
Ten chlapec na fotografii má len osemnásť rokov. Volajme ho Vladko. Tancuje so Zarou. Kým Zara na tanec privolila, dvoril jej niekoľko mesiacov. Vášnivo, netrpezlivo.
Chcel, aby bola len jeho. Chcel ju vodiť na vôdzke, kým ostatní mali fajčiarsku prestávku. Staral sa o jej misku s vodou. Prosil ju, aby ležala na stole vedľa jeho stoličky. Dbal na to, aby sa jej nešmýkali labky a deka ju nikde netlačila. Dotýkal sa prstami jej dlhých chlpov a hľadel do očí z milimetrovej vzdialenosti. Často nevnímal psychologičku, Fany, ani mňa.
Tých pár minút mal vždy rande so Zarou.
Tanečná sála by rozhodne mala vyzerať inak. Mreže do nej nepatria. Na konci ich bláznivého tanca znel smiech a veľký aplauz. Odo mňa, od pani psychologičky, od troch spolupacientov. Spoluväzňov.
Vladko bol ešte dieťa, keď urobil niečo, čo nie je možné ospravedlniť. Na otázku : “Prečo?“ Nepoznám odpoveď.
Zarka mu v ten deň zrazu sama vyskočila do náruče. Vyslala správu, že nemôže byť všetko len zlé. A v tom je pes úžasný, neomylný a nenahraditeľný. Vždy o chlp lepší ako človek.
ĽB, 2020
#Vlado#Banská Štiavnica#2017
