… stávalo sa, keď bola Zara malá
Keď bola Zara malá nebolo možné ju pustiť z vôdzky. Akonáhle zacítila slobodu, zdvihla hlavu, prižmúrila oči, rozšírila nozdry a už jej nebolo.
Poviete si :„A čo takto výcvik ?“
Tak… venujeme sa výcviku psov nejaké to desaťročie. Skúšali sme pôvodné aj moderné metódy, pozitívne aj menej pozitívne. So Zarou nám pomáhali kamaráti psovodi naprieč viacerými republikami.
Kým Zara cítila, že je priestor ohradený, monitorovaný, že niet šance na únik, bola krotká ako baránok.
Ale lúky, polia,lesy… to bola iná sila. Sila bezhraničnej nezávislosti. Vtedy sa Zara menila na divokú bielu vlčicu. S otvorenými ústami sme vždy sledovali cválanie Zary až za obzor. Nezastavili ju prosby, ani hrozby. Zara sa vždy vrátila. S úsmevom od ucha k uchu, prikrčená schytať po ušiach. Nechala sa pripnúť na vôdzku a spokojne odkráčala domov. Veď čo na tom, že sme ju niekedy čakali aj hodinu.
Stali sme sa experti na psie vôdzky, ktoré nejdú roztrhnúť, na karabíny s poistkami, na obojky, z ktorých sa nevyvlečie psia hlava a na postroje, ktoré žiadny zub nerozhryzne.
Pýtate sa, ako takto dokážeme žiť?
Jedného dňa, keď Zara uznala za vhodné, prestala utekať. Jednoducho nás vzala na milosť. Teraz, keď príde jej chvíľa, keď zdvihne hlavu, privrie oči, rozšíri nozdry … , stačí kľudne zašepkať : „Zara, nieee !“
A Zara sa usmeje, pricupitá ako biela vlčica, vtlačí sa medzi nohy a povie telom : „Iba som ťa skúšala…“
ĽB 2025
