Od istého času je trojka naše číslo.
Máme tri psy. Zara k nám prišla ako tretia v poradí. Bola dlho trojka v hierarchii svorky.
Zdalo sa, že Zaru to vôbec netrápi. Vždy tretia, posledná, keď nastupovali do auta. Vždy tretia, posledná, pri miske so žrádlom. Vždy tretia v rade pri našej posteli , čakajúc na pusinku a poškrabkanie.
Poradie bolo dlhé roky jasné. Jednotka bol vždy Iorek. No, vždy …, odkedy objavil, že má medzi nohami guľky a je veľký a silný ako biely medveď.
Dvojka bola dlho Fantagiro. Chcela, ale len chcela, byť jednotkou. Čož o to, rozumu na to má dosť, ale inak je polovička z Ioreka, nedobehne ho ani keď beží oproti, a Iorek si z nej robí srandu deň čo deň. Z toho je Fantagiro celkom na nervy.
Možno aj preto s radosťou šikanovala Zaru. Našu trojku. A to doslova a vo všetkom. Stačil pohľad našej Fany, jej zaťaté zuby, a Zarka vždy zdvorilo cúvla.
No raz to prišlo.
V Zare sa niečo vzbúrilo. Neustúpila frflajúcej Fantagiro. Vycerila zuby väčšie ako Fany a neuhla pohľadom. Fany zneistela, skúsila podupkať prednou labkou na výstrahu, ale dosiahla akurát to, že Zara zvrčala. Dôrazne a mrazivo. Fany sklopila uši, oblizla nos, dala hlavu nabok, bradou jej zatriaslo.
Z dvojky bola razom trojka a z trojky dvojka.
Fantagiro mi bolo vtedy úprimne ľúto. Ale čas nezastavíš a inštinkty nezmeníš. Zara dozrela, uvedomila si svoju silu. Urobila to, čo bolo prirodzené. Raz a navždy.
Čísla sú len čísla.
Veľmi si však želáme, aby trojka bolo dlho číslo našej svorky. Tri biele psy. Tri skvelé osobnosti. Traja členovia rodiny. Navždy.
ĽB 2025
