… Zarka je partáčka do hôr…
Kam inam s troma psami ako do lesa vyšľapať nejaký ten kopec ? Takto to máme nastavené v našich hlavách odkedy chováme psov.
Z celej našej svorky šľapanie do kopca a z kopca najviac miluje Zara. Vždy prvá, dvadsať metrov pred ostatnými. Ak je na lane, ťahá rovnomerne, v kuse, sústredená na každý krok.
To Fany sa moceeee, krúti, zastavuje, žobre aport. Potom ho naschvál stráca, aby sme zastavili a aport jej hodili. Bez loptičky v papuli je Fany zdutá. Väčšinou to skončí tak, že ide za nami dobrých sto metrov a náležite to komentuje.
Iorek má turistiku rád, ovšem má nutkavý pocit, že musí očúrať každý stromček, stĺpik, značku. Musí všetko očuchať a skonzultovať to s Fany. Je v tom taký dôsledný, že sme všetci po prvom kilometri znudení, lebo viac čakáme ako kráčame.
A tak, ak si mám vybrať na oficiálny dogtreking parťáčku, voľba je vždy jasná. Zara.
Má so mnou božskú trpezlivosť. Na rozdiel od nej, nemám kondíciu. Pripúšťam, že nie vždy stačím jej nasadenému tempu. Raz, keď sme boli suverénne na konci pelotónu, nešťastne skákala na lane a žalostne kňučala, že nás všetci obiehajú. Ja som v tej chvíli kňučala tiež, lebo mi došiel dych, sily, obraz aj zvuk.
Zatiaľ sme však vždy prišli zdarne do cieľa. Zara spokojná, ja zničená. Ale tak to má byť. A sľubujem, že ak to pôjde, tak spolu ešte nejaký ten trek dáme. Kľudne na konci pelotónu.
Týmto príbehom posielam pozdrav do neba našej kamarátke a canisterapeutke Jarke, s ktorou sme tie treky dali. Tiež Katke, a pozdrav do neba ich psovi Alfovi. Katka tie treky dala tiež…raz jej odišiel členok, raz koleno. Ale boli sme tam.
LB 2025
