… písal sa rok 2023, opäť „robinson“ dovolenka pri mori s troma psami. Opäť malér našej , vtedy šesť ročnej, Zary.
Kým Andráša Zara v predchádzajúcom príbehu nechala na pokoji, mladého Chorváta si o pár rokov vychutnala až na kosť. Ale po poriadku…
Na dovolenku so psami si volíme miesta, kde je málo ľudí. Najlepšie nikto. Žijeme tam z toho, čo si dovezieme a uvaríme. Svorku máme celé dni bez obojkov. So psami plávame, pádlujeme na doske, spíme s nimi pod hviezdami. Verte, niet lepšieho oddychu.
Náš prenajatý rybársky domček je postavený na vrchole útesu. Kamenný múrik s drevenou bráničkou, vysokou sotva po kolená, čosi pamätá. K domčeku vedie jediná cesta, na ktorej sa niet kde otočiť. Z vrcholku útesu sa dole k moru kľukatí strmý, kamenný chodník. Končí na malom betónovom móle, do ktorého nonstop búšia morské vlny.
Pred vami more, za vami útes, vľavo a vpravo divočina plná pichľavých rastlín, jašteričiek, občas had, občas stredomorský škorpión. Ale človek skoro žiadny. Fakt idylka.
V to popoludnie sme všetci driemali na terase pri domčeku. Vínko v pohári, dobrá knižka. Fany, Iorek aj Zarka, voľne rozložení v tieni na betóne, sušili mokré kožuchy.
Na chvíľu sme stratili koncentráciu. A práve vtedy sa pri bráničke zjavil odnikiaľ chlapík v rifľoch, v tmavom vlnenom svetri, s igelitkou v ruke. Vražedná to kombinácia.
Zara vyštartovala z miesta, kým sme stihli zaostriť zrak. Troma skokmi bola pri bráničke a jedným skokom za bráničkou. Jej brechot počuli asi až v Taliansku.
No zrazu zastala, stíchla. Začudovane na nás kukla a veselo kývla chvostom. A potom sme v diaľke počuli iba jedno veľké: „ČĽUP!“
Iorek sa snažil zorientovať, čo sa stalo. Fany sa ani nesnažila, pre ňu to bola kozmická rýchlosť.
A my ?
Utekali sme dole kľukatým chodníkom čo nám sily stačili. Prišli sme práve včas. Chlapík práve vyliezal z vody mokrý ako myš. Sveter nasiaknutý vodou ho ťahal k zemi, rifle sa mu lepili na telo. V ruke silno stískal mobil a igelitku. Srdnato po nás kričal : „Mobil kaput !“.
Bola to veľmi ošemetná situácia. Neveriacky sme tam stáli s otvorenými ústami. Aby niekto šprintoval 150 metrov dole útesom v šľapkách, skočil oblečený excelentnú šípku do mora a ani sa neobzrel, že za ním žiadny pes nebeží ??… neuveriteľný okamih. Umocnený tým, že chlapík nechcel žiadnu pomoc a odkráčal, úplne mokrý, cez pichľavé kriaky, nevedno kam.
Usúdili sme, že toto by nemuselo skončiť dobre a dobrovoľne sme zavolali na políciu. Priznali sme sa.
Prišla hliadka, poškrabkali všetkých psov za ušami, s úsmevom spísali zápisnicu a vystavili nám na Zaru pokutu za „rušenie verejného poriadku“. Zaplatili sme. A tu by mohol byť koniec.
Nebol.
Ďalší deň ukázal, že náš chlapík tam nebol až tak náhodne. Mal však smolu. Možno bol pripravený na hocičo, ale nie na našu Zaru.
LB 2025
