Každý deň sa u nás začína tým, že vypustíme tri potvorky do záhrady. Ako ináč, vyvenčiť sa. Zapneme kávovar, hodíme jedno očko na mobil a šup do kúpeľne. Nebolo tomu inak ani v to ráno. O pár minút zobudení, pripravení do práce. Ešte nezabudnúť psov a môžeme ísť.
Otvorím dvere, a tam, len naša najstaršia Fany. Zvraštím obočie, lebo počet nesedí. Jeden nie je tri. Zapískam náš signál. Chvíľu je ticho. Fany mi chce niečo zúfalo zaskučať, ale na to ja nie som zvedavá. Písknutie nástojčivo zopakujem. Zem zaduní a spoza rohu sa prirúti zadychčaný Iorek so Zarou v pätách.
„Kde ste! Meškáme!“ Zvolám nahnevano. Obaja až podozrivo poslušne pochodujú za mnou. Len Fany mi opäť niečo zúfalo hundre vedľa nohy.
Dopoludnie v práci prerušilo zvonenie mobilu. Displej odhalil číslo našej susedy , pani doktorky z našej radovej ulice. My sme bývali na jednom konci, pani doktorka na druhom konci.
„Dobrý, pán Bátory. Ja viem, že vaše psy by asi nikomu neublížili. Ale chcem vám povedať, že dnes ráno boli v našej záhrade. Teda, aby som bola presná, vaše psy naháňali nášho kocúra, ktorý sa vracal z nočnej vychádzky cez vašu záhradu.“ Hlas pani doktorky znel, jemne povedané, mrazivo.
„Ale to je asi omyl, psy sme mali vnútri. Oni nie sú cez noc vonku. Skutočne boli naše ?“ skúsil obhájiť neobhájiteľné.
„Tak hádam rozoznám dva veľké biele psy !“ pokračovala dôrazne. „ Na ich štekot a potom zúfalé mraučanie kocúra som sa zobudila ! Vybehla som von v pyžame. Kocúr vrieskal ako o život. Ako, no , dobre, zrúkla som a psy hneď poslúchli … vrátili sa cez dve predzáhradky späť, ale !“
„No, tak sa nič také vážne asi nestalo…“ snažil sa odľahčiť situáciu.
„Stalo, verte, že stalo ! Vaše psy síce odskákali preč, ale náš kocúr ostal v hroznom šoku. Ako utekal, chcel sa prepchať cez dve tyčky v zábradlí a – zasekol sa. Jačal a metal sa. Keď mu môj syn chcel pomôcť, doškriabal ho tak, že má na tvári krvavé šrámy ako Joffrey de Peyrac !“ vychrlila a skončila.
Tak takéto nepríjemné telefonáty sme zažívali ako rodičia nášho syna, keď niečo vyparatil v škole. Ale že ich budeme zažívať aj o pár rokov neskôr kvôli psom… No, to nás nenapadlo.
Fantagiro telefonát dôležito okomentovala : „Ja som vám to žalovala už ráno ! Ale mňa tu nikto nepočúva!“
P.S. Odvtedy sme krásneho, ryšavého, ale tučného kocúra už vonku nevideli. Nevedno, či mu zaplatili psychoterapiu, alebo podstupuje odtučňovaciu kúru.
LB 2022
